História klasickej čínskej medicíny a akupunktúry

| METATRON

Pôvod čínskej medicíny, ktorá je bohatou klenotnicou ľudského poznania, je čiastočne zahalený tradíciou mýtov a legiend, ktoré sa prepletajú s historickými faktami a archeologickými nálezmi.  Ak sa chceme vydať po stopách jej vzniku, je potrebné sa presunúť v čase do obdobia viac ako 5 000 rokov dozadu.

Je to obdobie, ktoré sa nazýva ako „Mýtické obdobie“ starej Číny. Doba, v ktorej vládli a prinášali poznanie ľudstvu výnimočné osobnosti legendárnych cisárov. Predchodcovia tejto doby boli najstarší praktici čínskej medicíny nazývaný ako Wu Yi – Šamani liečitelia. V rodových líniách s prísnym výberom svojich nástupcov a pokračovateľov zhromažďovali a rozvíjali poznanie z „Ríše Ducha-Nebies“ a uplatňovali ho vo fyzickej hmotnej realite po viac ako 7000 rokov.

Mýtickí cisári

Prvý z rodu mýtických cisárov bol Fu Xi. V povestiach zobrazovaný s hlavou človeka a telom hada. Bol dokonca považovaný za samotného syna boha hromu. Obdobie jeho vlády sa datuje v rokoch 2 852 až 2 737 pred naším letopočtom.

Podľa tradície práve v jeho období sa začali v živote čínskej civilizácie používať techniky akupunktúry ako jednej z najstarších metód čínskej medicíny. Je považovaný za tvorcu deviatich typov akupunktúrnych ihiel. Skúmaním zákonitostí nebies a zeme vytvoril takzvané prednebeské usporiadanie ôsmich trigramov (Xian Tian Ba Gua), ktoré sa neskôr stali základným kameňom pre tvorbu jedného z najvýznamnejších rukopisov čínskej metafyziky, povestnej knihy premien Yi Jingu.

Druhým legendárnym cisárom bol Shen Nong. Vládol v rokoch 2737 až 2697 pr. n. l. Zobrazovaný s hlavou človeka a telom byvola. Podľa tradície naučil ľudí poľnohospodárstvu, obchodovaniu a v čínskej medicíne prispel znalosťami používania liečivých bylín. Pri ich skúmaní vraj sám skúšal ich účinky na sebe vrátane jedovatých rastlín bez toho, aby utrpel akúkoľvek újmu. Mal byť autorom najstaršieho známeho čínskeho herbára, ktorý dostal názov Shen Nongov kánon bylín.

Najvýznamnejší z rodu mýtických cisárov je Huang Di – Žltý cisár. Jeho panovanie sa datuje do obdobia 2 697 – 2597 pred naším letopočtom. Býval zobrazovaný ako bytosť so štyrmi tvárami, schopný vidieť súčasne do všetkých štyroch svetových strán. Zaoberal sa praktikami vyživovania a kultivovania života – Yang Sheng Fa, výrobou alchymistických elixírov dlhovekosti, praktizoval špeciálne cvičenia na transmutáciu životnej energie vrátane práce so sexuálnou energiou. Je považovaný za autora najvýznamnejšieho rukopisu čínskej medicíny – Huang Di Nei Jing – Vnútorná kniha žltého cisára. Pôvodne sa tento kánon skladal z dvoch častí – Vnútornej knihy (Nei Jing) a Vonkajšej knihy (Wai Jing), avšak táto druhá sa žiaľ nezachovala. Nei Jing je tvorený z dvoch samostatných kníh – Su Wen (Jednoduché otázky) a Ling Shu (Zázračný čap, bod obratu). Obe majú 81 kapitol a sú písané vo forme dialógu medzi Žltým cisárom a jeho dvorným lekárom (Qi Po). Ak sa začítate do týchto kníh, môžete objaviť hlbokú múdrosť najstarších prameňov čínskej medicíny, ktorá kombinuje znalosti čínskej astrológie, astronómie, filozofie, metafyziky, medicíny a podrobne popisuje ich vzájomné súvislosti. Človeka vníma prepojeného s energiou nebeských telies, cyklov času, klimatických faktorov prostredia, spojeného s premenami „veľkého univerza“ ktorého je súčasťou. Kniha je zdrojom poznania, ku ktorému sa až do dnešných čias obracajú ako k základu a koreňu všetci významný praktici čínskej medicíny. Princípy, teória a praktické rady, ktoré v nej nájdeme, sú bez akejkoľvek zmeny platné a používané až do dnešných čias.

V modernej histórii sa však datuje vznik Nei Jingu až do obdobia cca 475 – 221 pr. n. l. Autorstvo a vznik tohto rukopisu je stále predmetom vedeckých diskusií.

Najstaršie objavené písomné záznamy čínskeho písma vrátane informácií o čínskej medicíne pochádzajú zo znakov nájdených na pancieroch korytnačiek, ktoré sa v starej Číne používali okrem iného aj na veštecké a divinačné účely. Pochádzajú z obdobia cca 1400 – 1100 pr. n. l. Napríklad v knihe obradov (Zhou Li) pochádzajúcej z obdobia dynastie Zhou (1100 – 771 pr. n. l.) nachádzame zmienky o tom, že choroby je možné liečiť stravou piatich chutí a piatich druhov obilnín. Princípy piatich fáz qi (Wu Xing) boli v tomto období intenzívne rozvíjané pre diagnostickú aj terapeutickú prax čínskej medicíny.

Druhé základné dielo pojednávajúce o princípoch čínskej medicíny je kniha Nan Jing (Kniha zložitých otázok). Autor ani presná doba vzniku nie sú známi. V tradícii sa dokonca toto dielo pripisuje tiež Žltému cisárovi ako aj jednému zo slávnych lekárov čínskej medicíny ktorého meno je Bian Que. Jeho život a pôsobenie sa datuje do obdobia 500 – 300 pr. n. l. Traduje sa o ňom, že mal ako lekár výnimočné schopnosti, ktoré získal desaťročným štúdiom u slávneho lekára Chang Sangjuna. Ten mu po svojej smrti daroval elixír vrátane ďalších tajných návodov, vďaka ktorým mal mať Bian Que schopnosť napríklad vidieť cez materiálne veci, priamo diagnostikovať príčiny chorôb a liečiť množstvo chorôb. Je zaznamená dokonca aj zmienka o tom, že sa mu podarilo pomocou akupunktúry a bylín „vzkriesiť z mŕtvych“ princa zo štátu Guo pred tým ako sa ho už chystali uložiť do hrobu.

Kniha Nan Jing je písaná tiež vo forme otázok a odpovedí a rovnako ako aj kniha Nei Jing pozostáva z 81 kapitol. Venuje sa témam ako napríklad pulzová diagnostika, funkcie vnútorných orgánov a ich syndrómov, akupunktúrnym bodom a podobne.

Keď sa postupne presunieme v čase do obdobia tretieho storočia pred naším letopočtom až do tretieho storočia nášho letopočtu, dochovali sa nám záznamy od ďalších dvoch výnimočných lekároch čínskej medicíny. Prvým z nich bol Chunyu Yi. Preslávil sa mimoriadnymi diagnostickými schopnosťami. Z pohľadu na tvár pacienta a vnímaním jeho pulzov dokázal vraj presne určiť príčinu aj dobu úmrtia človeka. O svojich pacientoch si viedol evidenciu a jeho chorobopisy patria k jedným z najstaršie dochovaných záznamov tohto druhu v čínskej medicíne. Známy je aj jeho výrok o tom, že zuby sa kazia ak ľudia jedia jedlo ale nečistia si zuby.

Druhou významnou osobnosťou tretieho storočia čínskej histórie je lekár Hua Tuo (? – 208? n. l.). Patril k potulným lekárom, ktorý pomáhal ľuďom na cestách krajinou. Pozvanie sa mu dostalo dokonca od samotného cisára na jeho dvor, ktoré najprv odmietal a nakoniec po prijatí pozvania a pôsobení na cisárskom dvore upadol do jeho nemilosti, až napokon skončil na popravisku.

V roku 1920 bol v Číne objavený rukopis starej lekárskej knihy s názvom Hua Tuo Shenyi Michuan. Kniha v svojich úvodných komentároch je vydávaná za dielo samotného Hua Tuo. Obsahuje 22 kapitol, v ktorých je zaznamenaných viac ako 1 100 receptov proti rôznym ochoreniam vrátane návodov na prípravu elixírov dlhovekosti. Zaujímavosťou je, že popri klasických technikách čínskej medicíny využíval Hua Tuo aj chirurgické zákroky vrátane anestézie, na ktorú bolo použité víno a konope. Dôležitú časť jeho terapeutickej a kultivačnej praxe tvorili aj vnútorné techniky a cvičenia nazývané ako Dao Yin. Dnes sú viac známe pod modernejším pojmom Qi Gong (čchi kung). Hua Tuo bol povestný aj tým, že vo svojej praxi pri liečení pacientov používal vždy len veľmi málo druhov bylín súčasne a rovnako len minimum akupunktúrnych bodov pre jednej terapii. To bol jeden z dôležitých pilierov pôvodnej praxe klasickej čínskej medicíny. Cieľom bolo vyvolať s minimálnym podnetom (najmenej ihiel a bylín) čo najsilnejší terapeutický impulz u pacienta. V tom sa klasická čínska medicína výrazne odlišuje od dnešnej praxe takzvanej reformovanej tradičnej čínskej medicíny, kedy praktici často krát pri jednej terapii používajú aj desiatky ihiel a množstvo bylín a iných prostriedkov súčasne. To je v klasike považované za hrubú intervenciu do organizmu človeka a je to v rozpore s pôvodnými princípy. Veľmi pekne to vyjadruje aj jeden tradovaný citát: „Ten kto vie málo, používa veľa ihiel. Ten kto už niečo vie, používa maximálne tri ihly. Ten kto vie viac, používa jednu ihlu. Skutočný majster sa ale zaobíde aj bez nej...“. Tento citát ilustruje podstatu chápania použitia ihiel v pôvodnej terapii. Totiž to podstatné, čo vytvára liečebný efekt je koncentrovaná informácia prepojená na energiu s tvorivým potenciálom, ktorú vytvára terapeut intenzívnym sústredením svojho zámeru pomôcť pacientovi. Ihličky sú v tomto procese len hmotným nosičom a prostriedkom pre vloženie tohto zámeru do systému pacienta pre podporu jeho vlastných samoregeneračných schopností. Výnimočný lekári boli okrem iného výnimočný práve v tom, že ich schopnosť vyvolať liečebný efekt u pacientov bol mimoriadne účinný. Na základe tohto konceptu sa vyvíjali a používalo dokonca aj techniky takzvanej „neviditeľnej ihly“, kedy pre dosiahnutie liečebného efektu sa používala výlučne len dostatočná koncentrácia terapeuta bez použitia hmotnej ihly. Ihlu si v tomto prípade vytváral terapeut vo svojej mysli a rovnakým spôsobom ju aplikoval na pacienta. Efekt bol minimálne rovnaký ako pri použití klasickej ihly...

Najvýznamnejším lekárom z obdobia druhého a tretieho storočia bol Zhang Zhongjing (150 – 215). K štúdiu medicíny ho priviedli dramatické životné udalosti, ktoré prežil. Počas desiatich rokov zomreli viac ako dve tretiny jeho príbuzných na infekčné choroby. To ho postupne priviedlo k štúdiu starých klasických textov pojednávajúcich o čínskej medicíne. Postupne začal získané znalosti uplatňovať aj na sebe. Jeho najznámejšie knižné dielo, ktoré významne ovplyvnilo vývoj čínskej medicíny až do dnešných čias sa nazýva Shang Han Lun (Pojednanie o zranení chladom). V šestnástich kapitolách rukopisu rozoberá otázky prestupu vonkajšieho patogénu chladu cez obranné vrstvy organizmu z povrchu do hĺbky, diagnostiku ako aj terapeutické princípy. Z pohľadu dnešnej západnej medicíny ide hlavne o ochorenia typu nachladnutia, chrípky, infekčné ochorenia ako cholera, týfus a pod. Súčasťou knihy sú aj praktické návody na prípravu tinktúr, liečivých emulzií aj bylinných zmesí.

Presne v roku kedy zomrel Zhang Zhongjing sa narodil ďalší významný lekár ktorého meno je Huangfu Mi (215 – 282). O čínsku medicínu sa začal zaujímať až po tom, čo sám zažil závažnejšie ochorenie pohybového systému. To ho priviedlo k zahĺbeniu sa do štúdia klasických spisov hlavne Nei Jingu. Na základe syntézy znalostí a praktických skúseností napísal svoje najvýznamnejšie dielo – Zhen Jiu Jia Yi Jing (Abeceda akupunktúry a moxovania). Rukopis pozostáva z 12-tich dielov a 128 kapitol. Podrobne sa v nej venuje nielen teoretickým princípom čínskej medicíny ale najmä praktickým témam ako teoretické znalosti aplikovať pri liečení ľudí. Toto dielo sa pridalo k ďalším klenotom čínskej klasiky a dodnes z neho čerpá mnoho praktikov nielen v Číne. Zhang bol okrem iného známy aj tým, že sa venoval príprave elixírov nesmrteľnosti na posvätnej taoistickej hore Qingcheng, študoval konfucionizmus aj taoizmus. Elixíry vyrobené z minerálov aj sám užíval a práve na základe experimentov s nimi a osobných skúseností napísal ďalšie zaujímavé dielo – Yang Xin Dan Jue (Pojednanie o elixíroch vyživujúcich srdce). Srdce ako orgán má v samotnej koncepcii čínskej filozofie oveľa viac funkcií ako ich popisuje západná medicína. Jedno z tých najdôležitejších je to, že srdce (Xin) je chápané ako materializácia najsubtílnejšej formy qi (vitálneho princípu života v jeho esenciálnej podstate), ktorá je v hmotnom orgáne srdca uchovávaná ako esencia samotného takzvaného získaného Ducha (Zhi Shen). Vitalizovanie energie srdca pomocou elixírov silne ovplyvňuje funkcie vedomia a mentálno-emočné prejavy človeka. Okrem podpory dlhovekosti sa elixíry používali aj pre harmonizáciu psychiky a prebudenie spirituálneho uvedomenia človeka v hmotnom prostredí do ktorého vstúpil.

Ďalším z radov významných taoistov a praktikov klasickej čínskej medicíny bol Ge Hong (281-341). Je známi tým, že vytvoril množstvo predpisov nesmrteľnosti (xian fang) ako metód pre dosiahnutie dlhovekosti a mladého vzhľadu až do vysokého veku. V praxi starých čínskych alchymistov sa rozvíjali dva hlavné smery. Prvým boli techniky na dosiahnutie dlhovekosti s cieľom vitalizovať životnú energiu a harmonizovať fyziologické procesy prebiehajúce v tele človeka tak, aby sa spomalil proces starnutia a degenerácie, zároveň ale aby človek dokázal až do posledných okamihov svojej fyzickej existencie fungovať plne vitálne aj emočne, mentálne a spirituálne. Malo to slúžiť k tomu aby mal praktik dostatok času na dokončenie druhej časti a tou boli práve techniky nesmrteľnosti. Pod nesmrteľnosťou sa tu ale nemyslela nesmrteľnosť fyzického tela, ale rozvoj spirituálny. Cieľom bolo aktivovať vyššie funkcie vedomia človeka, ktorými sa spája so svojou skutočnou najhlbšou podstatou. Je to alchymistický proces transmutácie človeka z ohraničenej individuálnej a konečnej formy do univerzálnej, neohraničenej a nekonečnej prázdnoty (Wu Ji), ktorá je potenciálom bytia a koreňom pôvodnej (Yuan) existencie. Pohľad starých praktikov bol nadčasový, mohli by sme povedať bol pohľadom našou rečou do večnosti a presahujúci ciele bežného ľudského života...

Medzi významné diela Ge Honga patria spisy ako Bao Pu Zi Nei Pian. Bao Pu Zi bola prezývka Ge Honga a podľa neho bol pomenovaný aj tento rukopis, ktorý sa skladá z dvoch častí – Nie Pian a Wai Pian. Dielo je zamerané na aplikáciu alchýmie a prípravu elixírov ako aj teoretických aspektov taoizmu. Na základe jeho alchymistických prác je dokonca považovaný aj za „praotca“ novodobej chémie v Číne. Jeho „Veľké dielo“ na poli medicíny je Zhou Hou Bei Ji Fang (Príručka receptov pre akútne stavy), v ktorom môžeme nájsť veľké množstvo receptov pre používanie akupunktúrnych bodov, moxovania vrátane rôznych ľudových receptúr, ktoré sa mu počas života podarilo zozbierať od skúseností predkov. Niektoré z jeho postupov sú dokonca veľmi podobné ako je používanie dnešnej modernej imunoterapie v praxi.

V stopách Ge Honga ďalej pokračoval Ďalší veľký taoista a lekár Tao Hong Jing (456 – 536). Vo svojej praxi prepájal poznatky čínskej astrológie, feng shui, medicíny a alchýmie. Cestu jeho vzdelávania naštartovali práve diela Ge Honga, ktorý ho natoľko zaujal, že sa napokon rozhodol pustiť do intenzívneho štúdia už v ranných časoch jeho mladosti.  Postupne sa usadil na hore Ju Qu, čo bola vtedy bežná prax. Energia posvätných hôr bola totiž v starej praxi považovaná za veľmi podpornú pre spirituálnu prax. Hory sú v tradičnom feng shui považované za najsilnejší zdroj energie v priestore obzvlášť ak sú to hory určitých tvarov (najmä takzvané ohnivé hory) s vitálnou energiou. Bývali vyhľadávané pre zakladanie kláštorov, keď ich výška, nedostupnosť terénu a blízkosť nebesiam boli ochranou od rušného svetského života a zosilovačom pre vnútornú prax kultivácie života. Tao Hong dostal osobne niekoľko pozvaní od samotného cisára aby prišiel na jeho dvor, ktoré opakovane odmietal. Ak mal cisár problém tak s ním na diaľku konzultoval svoj stav a tak si Tao vyslúžil prezývku „Premiér z hôr“. Medzi jeho najvýznamnejšie príspevky na poli čínskej medicíny patria diela Ben Cao Jing Ji Zhu (Matéria medika fytoterapie), Shen Nong Be Cao Jing (Šen nungov herbár). Jeho diela o fytoterapii zahŕňajú okrem používania rastlín a recepty v ktorých sú aj živočíšne a minerálne ingrediencie. Od desiateho storočia patrilo toto dielo k povinnej literatúre pre všetkých študentov čínskej medicíny a skladali z neho dokonca aj skúšky.

Jednou zo zaujímavostí jeho praxe je aj používanie znalostí čínskej astrológie, ktorej základné korene nachádzame už praxi, ktorá podľa tradície pochádza od Huang Di (Žltého cisára). Keď mal Žltý cisár 60 rokov, malo dôjsť k zvláštnej astrologickej konštelácii kedy päť planét Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter a Saturn vytvorili spoločne konjunkciu. Bolo to presne v roku 2637 pr. n. l. Presne od tohto okamihu sa začali počítať cykly takzvaných nebeských kmeňov (Tian Gan) a zemských vetiev (Di Zhi) v štyroch cykloch – ročnom, mesačnom, dennom a hodinovom (4 pilere). Pre výpočty sa používal cyklus desiatich nebeských kmeňov, ktoré predstavujú yin-yangové páry piatich fáz qi (Wu Xing), kde 2 x 5 kvalít dáva desať foriem qi nazývaných ako desať nebeských kmeňov. Na pozemskej úrovni vypočítali 12 zemských vetiev ktoré sú tvorené dvomi polaritami yin-yang štyroch primárnych kvalít qi (dreva, ohňa, kovu a vody) a k tomu pridali 4 prechodové transformačné kvality, ktoré označili pojmom zem. Tým vzniká spolu 12 zemských vetiev. Každý časový pilier vzniká kombináciou nebeského kmeňa a zemskej vetvy v rovnakej polarite (yin-yin, yang-yang) čo dáva pri výpočte času spolu 60 kombinácií známych ako 60 JiaZi. Tieto sú stavebným pilierom starých systémov čínskej medicíny ako napríklad Wu Yun Liu Qi (5 pohybov šestorej qi), kde skúmali vplyv energie časových cyklov na udalosti, život a zdravie človeka a na základe týchto cyklov dokonca dokázali predvídať príchod epidémií, predpovedať úmrtie človeka, zlepšenie alebo zhoršenie jeho zdravotného stavu ale hlavne zamerať sa preventívne na podporu zdravia aby harmonizovali organizmus skôr ako prepuknú akékoľvek patológie. V tom je ďalší z významných prínosov čínskej medicíny.

Veľký medzník v rozvoji čínskej medicíny nastáva v období dynastie Tang (618 – 907), kedy vzniká v roku 642 Veľká lekárska škola, ktorá začala odborne pripravovať praktikov v štyroch hlavných odboroch medicíny – všeobecná medicína, akupunktúra, masáže a zariekavanie. Štúdium jednotlivých odborov trvalo tri až sedem rokov.

Najvýznamnejšou osobnosťou z tohto obdobia je lekár a taoista v jednej osobe Sun Si Miao (581 – 682). Rovnako ako mnoho jeho predchodcov aj on prepájal znalosti a filozofické princípy taoizmu s praxou čínskej medicíny. Žil v horách, kde študoval skryté tajomstvá prírody, vesmíru a človeka. Jedným z jeho životných kréd bolo, že lekár by mal zo súcitom, trpezlivosťou a dôslednosťou pomáhať každému, kto potrebuje pomoc bez ohľadu na vek, spoločenské postavenie alebo pôvod. Vynikal mimoriadnou pamäťou ktorú dokazoval napríklad schopnosťou zapamätať si text s tisíckami slov za jeden deň. Študoval aktívne všetky tri najväčšie filozofické systémy svojej doby – Konfucianizmus, Budhizmus aj Taoizmus. Odmietal taktiež všetky pozvania na cisársky dvor.

Sám osobne sa vydával do hôr na zber vzácnych liečivých bylín a iných surovín a používal ich pre vytvorenie individuálnych receptov pre každého pacienta. Jeho úspechy v liečení boli tak veľké, že ho neskoršie generácie ocenili titulom „Kráľ liečiv“. Aktívne sa venoval aj technikám pestovania života a dlhovekosti s dôrazom na rozvoj duchovnej podstaty človeka (Yang Xing), očisťovanie mysle a emócií aby nerozptyľovali životnú silu človeka.

Sun Si Miao je autorom viacerých významných rukopisov – Qian Jin Yao Fang (Recepty za tisíc dukátov), Qian Jin Yi Fang (Doplnky k receptom za tisíc dukátov), kde popisuje viac ako 5300 receptov na rôzne ochorenia. Medzi ďalšie spisy patrí napríklad She Yang Zhen Zhong Fang (Techniky vyživujúcich piluliek), Lao Zi Zhu (Komentáre k Lao Zi) a pod.  Medzi jeho zaujímavosti patrí napríklad aj prvý zaznamenaný objav používania pušného prachu nazývaný ako terapia skrytého ohňa pomocou síry. Jeho prispením sa rozšíril počet akupunktúrnych bodov z dovtedy známych 349 na 353, ktoré zároveň prešli aj revíziou svojich rozmanitých názvov na základe čoho vytvoril ich jednotný systém názvoslovia. Do svojej praxe zaviedol aj systém takzvaných 13 bodov duchov (Gui Xue). Ich použitie v praxi vychádzalo zo starých spoločenských predstáv vplyvu duchov a démonov na mentálny, emočný aj fyzický stav človeka. Okrem iného použitia sa práve tieto body používali a dodnes používajú pre zvláštne stavy psychiky človeka. Táto viera bola veľmi stará a jej korene nachádzame už v dynastii Shang (1600 – 1056 pr. n. l.). Historicky známa je aj zmienka o použití jedného z bodov duchov (GV26) u známeho lekára ktorého meno je Bian Que. Pomocou tohto bodu sa mu podarilo priviesť pacienta z kómy späť k životu.

Postupný vývoj čínskej medicíny v nasledujúcich stáročiach podporilo viacero významných lekárov ako napríklad Wang Bing (710 – 804), Yuan Tian Gang (600? – 680?), Li Quan, Hu Yin, Du Guang Ting (849 – 933) a mnohí ďalší.

V období dynastie Song (960-1279) je čínska medicína ešte pevnejšie ukotvená na pôde štátnych inštitúcií a začína sa špecializovať na jednotlivé oblasti liečby. V tomto období bola zostavená jedná z najobsiahlejších farmakológií Sheng Ji Zong Lu (1111 – 1117), ktorá obsahuje takmer 20 000 liekopisov. V roku 1026 zaviedol Wang Wei Yi do výučby lokalizácie akupunktúrnych bodov pomôcku v podobe medenej figuríny človeka, do ktorej bolo vyvŕtaných 657 otvorov v miestach kde sa nachádzajú akupunktúrne body. Pri správnom napichnutí ihly vytiekla z dutiny červená farba, ktorou bola socha naplnená, čo signalizovalo úspešné nájdenie bodu.

Postupom času sa ďalej rozvíjali poznatky medicíny a dopĺňali o nové postupy pre liečbu pacientov. V posledných dvoch dynastiách – Ming (1368 – 1644) a Qing (1644-1911) sa objavilo viacero nových škôl a smerov. Najvýznamnejšou postavou tohto obdobia je Li Shi Zhen (1518 – 1593). Nasledoval rodinnú tradíciu lekárov a pustil sa tiež intenzívne do štúdia. Vďaka jeho úspechom dostal ponuku až na cisársky dvor a na Veľkú lekársku akadémiu. Intenzívne zhromažďoval recepty a liečiteľské skúsenosti ľudových liečiteľov. Výsledkom bolo monumentálne dielo Ben Cao Gang Mu, ktoré dokončil v roku 1578. Obsahuje viac ako 1 900 000 znakov, v ktorých zachytáva revíziu poznania do 16. storočia. Vytvára novú klasifikáciu liečiv a vďaka jeho práci sa zachovalo viacero zo starých cenných rukopisov.

Veľký prelom vo vývoji čínskej medicíny nastáva ukončení období dynastií a nástupom nového režimu v roku 1911. Postupne sa začína do čínskej medicíny infiltrovávať západné myslenie a západný podhľad na človeka. Dňa 26.2.1929 bol podaný návrh legislatívneho nariadenia Centrálneho Ministerstva Verejného Zdravia na zákaz praxe Wu Yun Liu Qi, jedného z tradičných systémov klasickej čínskej medicíny. V správe sa uvádza napríklad aj že yin/yang, wu xing, liu qi, zangfu a meridiány sú len ilúziou, založené na šamanizme a geomancii... Nariadenie síce nebolo schválené ale to bol len začiatok postupných procesov, ktorými sa postupne začínajú vytrácať najväčšie klenoty klasickej čínskej medicíny, ktoré sa po tisícročia uchovávali, praktizovali a rozvíjali.

V roku 1942 dal Mao Zedong pokyn vykoreniť vplyv šamanizmu a „povier“ z čínskej medicíny. Na základe toho vzniká v rokoch 1953 – 1976 – renovovaná forma čínskej medicíny nazývaná ako Tradičná čínska medicína (TCM). Postupne boli založené univerzity TCM v mestách Chengdu, Beijing, Shanghai, Guangzhou a Nanjing. Na týchto univerzitách sa už ale pripravovali lekári pod „ideologickou kontrolou“ režimu. Postupne vychovávali novú generáciu praktikov čínskej medicíny, ktorí pôsobia a vyučujú ďalej nielen v Číne ale postupným otváraním sa Číny svetu rozšírili túto formu čínskej medicíny do celého sveta. V období rokov 1980 – 1990 sa intenzívnejšie zavádzajú do TCM vedecké štandardy, výskum a vývoj a tým dochádza k ešte väčšiemu odkloneniu sa od pôvodnej vnútornej praxe. Po roku 1990 sa rozvíjajú ekonomické záujmy v TCM a diferenciálna diagnostika sa postupne nahrádza alopatickou. Viacero starých praktikov, ktorí mali ešte znalosti pôvodnej formy klasickej čínskej medicíny bolo nútených opustiť hranice Číny a tým preniesli čiastočne pôvodné poznanie do okolitých krajín ako sú napríklad Kórea a Taiwan. V posledných rokov sa však opäť postupne obnovuje záujem o hlbšie štúdium najstarších čínskych rukopisov a z nich vychádzajúcich techník a paradoxne tento krát sa to deje intenzívnejšie aj v západných krajinách aj na základe toho, že sa postupne prekladajú staré čínske rukopisy aj do iných jazykov a tým je poznanie dostupnejšie pre hľadajúcich. Veríme, že samotná nehmotná a veľmi subtílna esencia poznania, ktorá tvorí najhlbšie korene múdrosti a poznania čínskej medicíny zostane zachovaná a bude môcť slúžiť pre pomoc a rozvoj človeka...



© Akadémia čínskej metafyziky

obchodné podmienky  | ochrana osobných údajov | mapa webu