Kvantové javy, realita, vedomie a energoinformačně procesy

| METATRON

Prednáška z kongresu Psychotronica Slovaca 2011, Nitra.

Predslov

Co je uvnitř nás, je také vňe nás.
Co je vňe nás, je také uvnitř.
Ten, kdo vidí rozdíl mezi tím, co je vňe,
a tím, co je uvnitř,
jde neustále od smrti k smrti...

Upanišády - Katha

Pred prečítaním referátu Vám odporúčam pozrieť si dokumentárny film

Úvod k filmu What The Bleep Do We Know: Down The Rabbit Hole

Máme za sebou úvodné predhriatie, úryvok z filmu, ktorý celkom zaujímavo ilustroval niektoré z  kvantových javov, o ktorých tu bola reč od piatku až po včerajší deň. Mali ste možnosť vidieť kvantových fyzikov, ako sa pozerajú už dlhé roky na realitu okolo nás.  Čas, priestor, hmota a energia nie sú možno tým, čím sa na prvý pohľad zdajú pri bežnom pozorovaní. Pokúsim sa teraz pozastaviť nad niektorými z tých javov.

Korpuskulárno vlnový dualizmus

Prvý z tých javov sa týkal časticovo-vlnového dualizmu. Elektrónu alebo častice, ktorá bola vystreľovaná a v závislosti od toho, či pozorovateľ pozoroval časticu a svojím pozorovaním ovplyvnil to, ako sa správa. Či sa správa ako vlna alebo častica. Je to jedna z prvých vecí, na ktorú kvantoví fyzici narazili pri skúmaní vlastností hmoty, kedy úloha pozorovateľa, úloha vedomia, priamo zasahuje do hmoty a toho, ako sa realita vytvára, alebo ako vnímame realitu tohto hmotného sveta. Čo nám hovorí tento experiment z hľadiska filozofického? Čo to vlastne znamená?

My ako pozorovatelia sme schopní „zrútiť“ vlnovú funkciu hmoty. Je vhodné si uvedomiť, že my sme naučení od vstupu do tohto sveta pozerať sa na svet okolo nás určitým spôsobom. Ten pohľad sme sa naučili prostredím, výchovou, školou, v ktorej nás naučili určitým spôsobom vnímať veci okolo seba, ktoré vôbec nemusia byť tak, ako sme na nich bežne naučení. Pozorovateľ je schopný ovplyvniť to, ako sa bude hmota chovať a ako sa bude prejavovať. To znamená, že každý z nás svojim nasmerovaním, svojim pozorovaním, svojim vedomím istým spôsobom realitu okolo seba vytvárame. Svojim pozorovaním ju meníme, dávame jej určité vlastnosti. Keby sme nefungovali ako pozorovatelia, tak samotná hmota by sa správala inak.

Otázka je, či by tu vôbec hmota, v tej forme ako ju poznáme, bez pozorovateľa bola. Častica a vlna sú z tohto pohľadu len dva rôzne aspekty, dve rôzne možnosti, v ktorých sa to, čo sa prejavuje ako hmotná realita, môže prejavovať. To čo nazývame častica je viac stav, ktorý by sme mohli povedať, ten hrubší. Z inej terminológie povedané yinový, na rozdiel od povahy vlny, ktorá nemá takú formu, je viac tým druhým aspektom reality – yangovým. Napriek tomu je to stále to jedno, čo sa prejavuje buď jedným alebo druhým, ale zároveň ani jedným ani druhým. Čiže vo svojej podstate nie je časticou ani vlnou a vo svojom prejave, v okamihu, kedy sa diferencuje a prejavuje v realite, sa prejavuje buď ako častica alebo vlna. V závislosti od čoho, alebo koho? Od pozorovateľa. Je tu veľké prepojenie nás a toho, ako realita vyzerá.

K čomu vlastne slúži táto realita? Pre koho a za akým účelom je tu nastolená? To sú otázky, ktoré si kládlo mnoho filozofov, mnoho mysliteľov. Je to otázka, ktorú teraz pred vás predostieram na základe teraz už toho prvého javu a fenoménu, aby ste skúsili sami nad tým porozmýšľať.


Čas, prostor, zákon, změna, hmota, prvotní energie, rozum,
ani jedno z nich, ani jejich vzájemné spojení nemůže být konečnou příčinou vesmíru,
neboť tyto jsou jenom následkem a jsou tu proto, by sloužili duši.“

Upanišády - Švétášvatara

Superpozícia

Poďme k druhému javu, ktorý sme tam videli. Tým javom je superpozícia. Bolo to tam znázornené basketbalovými loptami, ktoré ak sa na nich nepozeráme, tak nemá vôbec zmysel pýtať sa, kde sú. Bola tam popísaná vlnová funkcia, ktorá sa rozprestiera všade a nemá pozíciu, ktorú by sme mohli určiť. Alebo nemá zmysel sa pýtať, kde vlastne je. Je to otázka tak, ako sme počuli, nerelevantná, pretože nedáva zmysel z pohľadu podstaty javu. A v okamihu, keď znovu zasiahne pozorovateľ, zasiahne vedomie a vníma prejav tým, že sme boli ponorení v konkrétnom čase a priestore, tak z tých možností, z tej superpozície všetkých možností vnímame jednu konkrétnu. Diferencujeme z celého potenciálu jednu konkrétnu možnosť, jednu realitu.

Keď si zoberiete, že všetko to, čo tu vnímame ako hmotnú realitu, z tohto pohľadu by nám mohlo pomôcť pochopiť súvislosti, ktoré často vídame v sci-fi a v ďalších víziách ohľadne paralelnej reality, paralelných svetov a možností, ktoré súčasne môžu fungovať pre pozorovateľa. Ale zároveň pozorovateľ, ak je ponorený do niektorej z reality, tak si vyberá z tých všetkých možností len tú, ktorú momentálne vníma. Čiže je to zase otázka nášho výberu, ktorú možnosť, alebo ktorú z pozícií v tomto prípade, volíme. A je to opäť zaujímavé, že dochádza k zrúteniu vlnovej funkcie z pohľadu nášho pozorovateľa, nás ako pozorovateľa. Ak zoberieme znovu tento fenomén, čo vlastne znamená z toho filozofického principiálneho hľadiska, tak to čo vnímame nie je nikde a mohli by sme povedať, je všade. Ak to nevnímame, je všade, ak to vnímame, je niekde. A vtedy hovoríme o konkrétnej pozícii. Vnímame to na základe toho, čo bolo povedané, ilúzie, ktorú vytvára priestor.

Prvé, čo ste počuli na úvod bola ilúzia času. Čas vnímame v nejakom plynutí. Ale už z pohľadu kvantových javov, určitých biologických procesov a niektorých experimentov, ktoré boli spomenuté, ten čas môže symetricky a matematicky rovnako ísť z budúcnosti do minulosti rovnako ako z minulosti do budúcnosti. Je to zase na úrovni nášho vedomia pozorovania, kde a ako, v akom postupe, čas vnímame. Čas je tiež určitou ilúziou nášho vnímania reality, rovnako ako priestor. V podstate ohraničuje. Priestor nám ohraničuje všetky možnosti na konkrétnu možnosť. Priestor nám umožňuje výber a aby sa výber mohol prejaviť a bol vnímateľný pre nás ako pozorovateľov, pre naše vedomie ako konkrétna možnosť z potenciálu všetkých dostupných možností, z ktorých sa konkrétna možnosť môže prejaviť.

Takže superpozícia nám poukazuje na úrovni kvantových javov na to, že ten priestor nie je presne tak, ako si ho bežne prejavujeme, to, čo sa zdá byť mnohým, môže byť vo svojej podstate jedným.Ak si zoberieme geometrickú schému, kde modrý kruh by nám predstavoval potenciál všetkých možností na úrovni časopriestorového priemetu, a to niečo konkrétne, pre čo sa rozhodneme z potenciálu, predstavuje určité ohraničenie. Ak tá veľká kružnica znamená všetko možné, tá malá kružnica znamená niečo z toho všetkého, ktoré sme si vybrali ako možnosť s tým, že náš vedomý zámer sa môže rozhodnúť z tých všetkých možností vybrať si jednu a vybrať si inú možnosť a obidve z tých možností nie sú ničím iným, len vo svojej podstate stále výberom z jednej skupiny všetkých možností, ktoré sú vzájomne prepojené v čase a priestore, kde čas a priestor sú projekčnými mechanizmami. Dávajú možnosť prejavu podstate, ktorá sama o sebe stojí mimo týchto parametrov, mimo týchto atribútov z pohľadu fyzikálneho.

Předtím, než nastalo stvoření,
trvalo Brahman jako neprojevené.
Z neprojeveného vytvořilo projevené,
ze sebe vydalo sebe.
Proto je poznáváno jako samo v sobě trvající.“

Upanišády - Taittríja

Prepojenosť

Poďme teraz na tretí z fenoménov, ktoré sme videli a tým je prepojenosť. Videli ste tie delty alebo dve častice, ktoré vznikli súčasne. Išli do rôznych vzdialeností a keď sa urobila zmena v jednej, tak tá zmena sa v tom okamihu prejavila aj v druhej. Bolo tam povedané, že priestor je len výtvor, ktorý vytvára ilúzie, že existujú oddelené objekty.

Moja otázka je: Boli to skutočne dve častice alebo jedna častica? Počuli sme to tam viackrát. Keď si vezmeme princíp jednoty, ak by sme ho rozšírili na celú hmotnú realitu, nie je celá hmota, tak ako ju vnímame, len výsledkom diferenciácie rôzneho rozrôznenia jednej "univerzálnej častice a vlny" zároveň? Jednej nediferencovanej substancie, ktorá sa môže prejaviť hmotno-energetickou diferenciáciou v čase a priestore? Ak by sme pripustili takúto možnosť, to znamená, že všetko čo vnímame, je súčasne prepojené so všetkým, pretože nie je ničím iným, len vo svojej podstate jedným. Preto aj pri popise všetkých tých kvantových javov z pohľadu jednoty, nám to môže dávať úplne iný zmysel. Pretože všetky tie veci nebudú hovoriť o mnohosti, o tom, že niečo je tu a niečo tam, ale budú sa vzťahovať k tomu jednému. Tým pádom ani informácia nemá nutnosť niekde sa šíriť v priestore a čase z pohľadu týchto fenoménov, pretože to čo sa udeje s tým jedným sa udeje s tým druhým, pretože nie sú to dve, ale pracujeme alebo meníme len to jedno, vo svojej podstate. Je to jedna z ďalších ilúzií. Prepojenosť nemusí byť prepojenosť v mnohosti, ale môže hovoriť o prejave jedného v mnohosti. Takže tu len na ten citát, ktorý bol povedaný, sú jedinou vlnovou funkciou, čo znamená, že sú jedinou časticou.

Protože rozmanité předměty smyslového vnímaní jsou pouhým vyzařováním Brahman,
nestačí poznat jenom je.
Protože všechny lidské činy nejsou ničím než fázemi ve všeobecném procesu tvoření,
čin sám o sobě nestačí.
Mudrc musí rozlišovat mezi věděním a moudrostí.
Vědění zahrnuje věci a vztahy, moudrost však pojímá Brahman samotné.
Nade všemi věcmi, činy a vztahy sídlí stále ono.
Ztotožnění se s ním je ta jediná moudrost“
.

Upanišády - Mundaka

Štyri ilúzie

V každodennom vnímaní reality sa stretávame so štyrmi základnými ilúziami.

Prvá ilúzia je ilúzia priestoru, ktorá nám hovorí o tom, že niekde je niečo. Že sa niekde niečo umiestni, niekde je niečo vnímateľné. Je to ilúzia umiestnenia niečoho, ktorá vychádza z nášho ohraničenia priestorového vnímania jednoty reality.

Druhá ilúzia je ilúzia času. Ilúzia toho, že niečo sa mení, že niečo je v pohybe. Tú ilúziu vnímame ako fakt a realitu vzhľadom k tomu, že sme znovu naším vedomím a vnímaním ponorení v časopriestorovej realite. Že vnímame to jedno nerozlíšené, to jedno, ktoré je mimo času a priestoru, v čase a priestore. Akonáhle je to v priestore vnímané, tak sa to prejavuje pohybom v čase. Ale to vnímame pohybom v čase.

Tretia ilúzia je ilúzia hmoty. Ilúzia čo je uchopiteľné, pevné. Vo svojej podstate, keď si zoberiete fenomén, že častica a vlna sú len dva rôzne stavy, dve rôzne možnosti prejavu, z ktorých vlastne ani jedna ani druhá nie je vo svojej podstate skutočnosťou, je len jednou z možností, tak to, že stojíme vôbec pevne na tejto zemi je len vďaka tomu, že veríme, že môžme stáť. Ak by sme pripustili, že to môže byť inak, tak niet kam sa pozrieť, niet na čom stáť, niet na čom sedieť. Keďže tomu veríme, sedíme na týchto stoličkách.

Štvrtá ilúzia je ilúzia energie. Ilúzia pôsobenia, ilúzia sily toho, že pôsobí niečo z všetkého. Hmota a energia sú vzájomné ekvivalenty, dva ekvivalenty, dva rôzne stavy, ktorými sa znovu manifestuje jedna skutočnosť. Sú vzájomne neoddeliteľné, neodlíšiteľné a vzájomne transformovateľné. Hmota, vieme, sa môže transformovať na energiu a nie je ničím iným, len jej určitou sformovanou zhustenou formou. Mohli by sme povedať, výslednicou yinovej fázy prejavu procesu tvorenia, kedy sa prejavuje ako hmota. A naopak, hmotu vieme transformovať do yangového stavu energie. A to, čo ju vytvára nie je ani hmotou ani energiou, ale zároveň sa môže prejavovať buď ako hmota, alebo ako energia. Prvá úloha pri vnímaní reality je oslobodiť sa od týchto štyroch ilúzií, aby sme prenikli hlbšie do podstaty porozumenia sveta a bytia, v ktorom sme ponorení.

Prepojenosť a informačné väzby, boli predmetom záujmu v minulom storočí aj pána Rupperta Sheldraka, ktorý prišiels teóriou morfogenetických polí. V obci vedeckej sa však nestretla až s takým veľkým ohlasom. Vznieslo sa na neho obrovské množstvo kritiky. Nebola to téza, ktorá by bola zrazu veľkým boom a len tak prijatá. Zostala v podstate v rovine konceptu, určitého myšlienkovo filozofického konceptu pohľadu na prepojenia. Pán Sheldrake formuloval vzájomnú informačnú prepojenosť živých organizmov, ale aj kryštálov, v rámci tzv. morfogenetických polí, ktoré priťahujú vyvíjajúce sa systémy ich konečným podobám. Z morfos (tvarotvorného prejavu) predstavujú určité algoritmy, informačné vzory, ktoré sú zodpovedné za tvorbu hmoty foriem. Konečnej podoby aj v rámci dynamiky vývoja živých organizmov a kryštálov, ktoré sledoval. Boli to predstavy o časopriestorových vzoroch fyzikálno-chemických interakcií. Sheldrake uvažoval o niečom, čo opisoval ako kolektívna pamäť. Schopnosť uchovať informácie, uchovávať vzory informácií, ktoré slúžia ako informačná matrica pre tvorenie, odovzdávanie a prejav toho čo vychádza z týchto vzorov. Princíp, s ktorým pracoval, bol tzv. princíp morfickej rezonancie, kedy podobnosť je rezonátorom, informačnou matricou, na základe ktorej sa nové formy tvoria. Z hľadiska svojho vývoja menia informáciu, ktorá môže slúžiť ako zdroj ďalšieho tvorenia. Ďalšieho vytvárania foriem a prejavu. Pán Sheldrake bol jedným zo známych priekopníkov minulého storočia, ktorý uvažoval v intenciách informačných väzieb, informačných vzorov, ktoré v rámci reality vytvárajú nástroje pre prejav.

Jestli, že člověk uctívá Brahmana
a přitom se domnívá,
že je Brahman něco odlišné než on sám,
postrádá pravé poznání“.

Upanišády – Brhadáranjaka

Energo-informačný systém človeka

Prejdime k energoinformačnému systému človeka. Nebudem popisovať to, čo je energoinformačný systém, o tom už každý z vás máte informácií pomerne dostatok, ale zameriame sa na vybrané vlastnosti energoinformačného systému z hľadiska jeho hmotno-energetickej časopriestorovej projekcie. Jeden z fenoménov, ktoré využívame pri diagnostike a terapii je práve otázka odčítania informácií z energoinformačného systému.

Ak si zoberiete základný axióm, že informácia o energoinformačnom systéme je prístupná v každej časti priestoru, čo to v praxi znamená? Z jedného pohľadu sa na to môžeme pozrieť, že nie je viazaná na priestor, tým pádom je v priestore dostupná všade. Keby sme sa pozreli na to možno z iného uhla pohľadu, pohľadu jednoty, ktorá sa prejavuje v mnohosti, tak by sme tu položili otázku, možno provokačnú. Mohli by sme uvažovať, podobne ako pri hmote, o jednom univerzálnom systéme, ktorý vo svojej podstate je nediferencovaný, ale vo svojom prejave je diferencovaný na rozmanitosť individuálnych energoinformačných systémov, kde podstata je opäť mimo času a priestoru hmotno-energetických prejavov, ktoré sú jednou z možností, ktorými sa táto podstata môže manifestovať a prejaviť.

Ak by sme uvažovali v týchto intenciách, tak energoinformačné systémy by boli vzájomne prepojené a vo svojej podstate ako takej nerozlíšené, pretože by boli prejavom jedného univerzálneho absolútneho energoinformačného systému, ktorý sa v okamihu svojej diferenciácie prejavuje v rozmanitosti svojho potenciálu mnohosťou, ktorej sme súčasťou a ktorej sme prejavom.

Narážam tu práve na predstavy mnohých starých mysliteľov a filozofov, ktorí sa v podobnom kontexte pozerali na našu podstatu. Nechcem tvrdiť, že to tak je. Predkladám to ako úvahu a možnosť pohľadu na tieto súvislosti. Tým pádom je samozrejmé, že ak budeme interagovať s inými a budeme odčítavať informácie, tie informácie musia byť k dispozícii, pretože z širšieho alebo hlbšieho pohľadu, odčítavame informácie z jedného, nie z mnohého.

Virtualita času

Pozrime sa na ďalší fenomén, ktorým je virtualita času. Zoberte si fenomény, ktoré skúmame v rámci psychotroniky. Schopnosť odčítať informácie o prítomnosti, to je vec, ktorá je jasná. Sme schopní odčítať informácie aktuálne. Druhá vec sa týka schopnosti odčítať informácie minulé z pohľadu nášho vnímania lineárnosti času. Čiže schopnosť odčítať to, čo sa stalo z pamäti, prítomnosť informácie o informácii. Máme tu ale ďalšie schopnosti prekogničné a divinačné.

Sú jednotlivci, ktorí sú schopní predvídať udalosti, ktoré sa z hľadiska časového ešte len budú odohrávať. Čo to znamená pri tom posune? Sme schopní naším vedomím a našou mysľou prijímať informácie o minulom, súčasnom i budúcom. Aký kontext to dáva na vnímanie času? Jednoduchšie je odčítavať informáciu aktuálnu a minulú, čiže prítomnosť informácie o informácii. Odčítať informáciu budúcu, ktorá sa ešte len bude premietať, je o niečo zložitejšie obzvlášť z pohľadu dlhodobého, ale možné za určitých okolností.

Keď popisujeme tieto časové fenomény, tak už v samotných kvantových javoch bolo naznačené, že mnohé udalosti budúce môžu byť príčinami udalostí prítomných alebo minulých. Naše rozhodovania, naše otázky, naše vnímanie, naše poznávanie, z pohľadu týchto súvislostí aktuálneho stavu v akom sa nachádzame, by tiež mohli byť výslednicou toho, ako budeme smerovať svoje pôsobenie v tom, čo bude nasledovať v našej línii. Je dosť možné, že mnohé z toho, čo zažívate teraz alebo čo ste zažili, bolo vďaka veciam, ktoré sa ešte len z pohľadu času stanú.

Ak si zoberiete túto informáciu a virtuálnosť času, vedeli by sme ju na didaktickej pomôcke pripodobniť nosiču DVD média s filmom. Ak si zoberiete film, ktorý sme teraz sledovali, nachádza sa v elektronickej podobe kompletný už zaznamenaný. Ak sa premieta, čiže ak je vo svojej fáze projekčnej, tak ho vnímate ako pozorovatelia v časovom slede. Ale on v sebe, vo svojej podstate, sa nepohybuje. Všetky tie informácie sú prítomné vrátane informácie o tom, ktorá z tých informácií sa pri projekcii v akej časovej kontinuite bude premietať, čiže ako budú nasledovať jednotlivé segmenty filmu za sebou. Ale ten film vo svojej podstate, v kompletnej informácii, je už na nosiči hotový. Ak sa pýtame na tú podstatu, má vôbec zmysel hovoriť o časových intenciách? Stanú sa nerelevantné, absolútne nerelevantné a teda tá otázka nemá zmysel. Ak budeme hovoriť o prejave tých informácií, vtedy tá otázka času začína byť na mieste.

Teleportácia a psychokinéza

Za posledné obdobie sa rozšírili experimenty, ktoré sa týkajú kvantovej teleportácie na úrovni fyzikálnych kvantových javov. Už aj z pohľadu kvantovej fyziky teleportácia na úrovni tých najmenších javov je bežnou realitou. Nie je to ničím, čo by bolo len v rovine sci-fi. Čo je teleportácia z tohto pohľadu? Ak zapojíme prvý algoritmus, že všetko to čo vnímame ako hmotu a energiu, sú len manifestácie jedného nediferencovaného, tak teleportácia, presun nie je vo svojom dôsledku presunom, ale je len zmenou informácie o časo-priestorovo hmotno-energetických súradniciach prejavu niečoho inak. Ak sme schopní tieto informácie zmeniť, alebo ak dôjde k ich zmene, tak priemet v našej realite, výslednica týchto javov, sa nám teoreticky a aj prakticky môže veľmi ľahko premietať ako teleportácia.

Tu ale vôbec nemusí ísť o to, že niečo sa rozpadne a poskladá. Meníme informáciu, ktorá má schopnosť vytvárať výstup, ktorý vnímame ako konkrétny fakt. Aj mnohé fenomény, ktoré skúma psychotronika z pohľadu jednoty, jednoty všetkého a prepojenosti všetkého, môžu nadobúdať iný pohľad, iný filozofický aspekt vnímania.

Brahman - podpora, zdroj a ukončení vesmíru
se podílí na každém okamžiku bytí.
Bdí s bdícím, sní se snícím,
spí hlubokým bezesným spánkem se spícím.
Ale překračuje tyto tři stavy,
aby se stalo samo sebou.
Jeho pravá podstata je čisté vědomí.“

Upanišády - Aitaréja

Jednota

Ak sa pozrieme od nás ako pozorovateľov a prejdeme od princípu jednoty k vedomiu alebo uvedomeniu si jednoty, uvedomeniu si nás ako pozorovateľov jednoty a pozorovateľov mnohosti, tak sa dostávame do dvoch pozícií. Za prvé, do pozície pozorovateľa a za druhé, do pozície tvorcu. Toho, ktorý je schopný realitu meniť. Táto schopnosť je ale veľmi zásadná, pretože každé konanie, každé tvorenie každého z nás je schopné ovplyvniť to, ako sa táto realita bude vyvíjať. To znamená, každý z nás svojím tvorením sme zodpovedný za celkový vývoj, za celkový priebeh a preto by bolo veľmi vhodné, aby naše úsilie v tomto živote bolo smerované k neustálemu poznávaniu, aby sme boli schopní hlbšie porozumieť zákonom, ktoré v tejto realite fungujú. Na základe tých zákonov nasmerovať naše tvorenie múdrejšie k tomu, aby viedlo v väčšiemu prospechu všetkých a všetkého, aby podporovalo prirodzenú evolúciu a to, aby sme konali v súlade so zákonmi a princípmi a nestavali bariéry, pretože tým pomáhame vývoju všetkého, aby opäť dospelo k zjednoteniu svojej podstaty jednoty.

Vedomie

Naše vedomie alebo uvedomovanie aktívneho tvorcu a pasívneho pozorovateľa, nám umožňuje jednak projekciu vedomého zámeru, ktorý okrem iného využívame pri energoinformačnej medicíne, pre zmenu a tvorbu informácií. Ale takisto pasívne, schopnosť pozorovateľa nám umožňuje v rámci energoinformačnej medicíny odčítavať informácie. Vyprázdniť, vytvoriť stav prázdnoty. Stav, kedy nepremietame vlastné myšlienky, vlastné predstavy, vlastné pohľady na to, ale sme schopní odčítať informáciu alebo získať informáciu o informácii. Tým, že sme ponorení do tejto reality, je tu jeden problém. Naša myseľ, naše vedomie, je ohraničené svojim vnímaním. Ohraničené tým, čo si často jednak sami vytvárame a čo veľmi ľahkovážne prijímame. Ohraničené prostredím a ideológiou, ktorú sme prijali za svoju. Ideológie vôbec sú jednou z bŕzd vedomia alebo uvedomenia, pretože vytvárajú koncept niečoho, vytvárajú predstavu, ktorú ak sa s ňou stotožníme, tak začneme v predstave danej ideológie fungovať, vnímať a reagovať na základe tej predstavy.

To isté sa týka myšlienkových systémov. Ak prijmeme určitý myšlienkový systém, sme v ňom ponorení, fungujeme a reagujeme podľa príslušného myšlienkového systému. Zase je určitým ohraničením čistého nediferencovaného jednotného vedomia. Z toho vyplývajú naše predstavy o tom, čo je realita, o tom čo je správne, dobré, zlé, čo mám a nemám. Naše predstavy sú práve tým, čo veľmi výrazne oddeľuje jednotu a vťahuje nás do mnohosti. Naše predstavy o tom, že som lepší a som múdrejší ako tí druhí a ja jediný mám pravdu a ostatní všetci sa mýlia. Moja viera je tá jediná správna a všetci ostatní sú hlúpi. Moja filozofia, moje poznatky sú jediné správne... To je koreň mnohých nedorozumení, násilia, vojen s ktorým sa stretávame počas celej histórie, kde práve snaha rozdeliť jednotu vedie k rozštiepeniu a vedie k zabudnutiu na to, že sme všetci prepojení, že sme všetci len prejavmi jedného vo svojej podstate.

Vedomie jednoty

Takisto naše zmysly, ktorými vnímame informácie z tohto sveta, to sú naše nástroje komunikácie, ktoré nám dávajú množstvo informácií, ktorými sme determinovaní v rámci myšlienok. Pocity strachu, závislosti, to sú ďalšie brzdy, ktoré ohraničujú naše vedomie. Ak vystupujeme v pozícii aktívnych tvorcov, ak sme schopní uvedomiť si súvislosti a tvoríme realitu, tak práve vedomým zámerom, informáciou, ktorá nesie v sebe tvorivý potenciál. Informácia s „iskrou života“, je schopná premietať hmotno-energetické časopriestorové zmeny, je schopná zasiahnuť do diania iných, do diania tejto reality a ešte raz preto zopakujem, že pri tvorení, pri našom aktívnom princípe by sme mali postupovať veľmi opatrne a nanajvýš múdro. Ak budeme prechádzať od nášho individuálneho vedomia, ktoré by sme mohli geometricky zobraziť ako malú žltú ohraničenú plochu, výsek z možností, tak máme možnosť to vedomie rozšíriť do niečoho, čo by sme pracovným pojmom mohli nazvať ako kolektívne vedomie. Niečo, čo je súhrnom skúseností, informácií a možností v širšom kontexte, ktoré by sme mohli rozšíriť na bielu plochu, ktorá nemá hranice a ktorú by sme pracovne mohli nazvať ako univerzálne vedomie alebo absolútne vedomie, ktoré bude predstavovať súhrn všetkých možností a možností všetkých možností, kde práve to naše individuálne vedomie je z tohto pohľadu len jednou z možností z tej masy alebo súhrnu nekonečných možností. To je to, čo by som mohol pracovne nazvať ako vedomie jednoty v absolútnom ponímaní.

Princíp jednoty nám hovorí o prepojenosti všetkého, kedy to, čo sa zdá byť ako dva je jeden a mohli by sme povedať, že na mnohých úrovniach toho prejavu je jednou zo základných axióm a princípov, ktoré boli zakotvené vo väčšine starých filozofických a mysliteľských predstavách a ideách. V konceptoch a kozmológiách a iných pohľadoch, ktoré sa snažili popísať, ako sme sem prišli, kto sme, aká je naša podstata, aký je zmysel a cieľ nášho bytia.

Zjednotenie

Referát ukončíme poslednou schémou, ktorú by sme mohli nazvať zdrojom, podstatou, absolútnym bytím nás. „Som“ a naše vnímanie oddelenosti od centra, od stredu. Keď si zoberieme nekonečne malý zároveň nekonečne veľký bod a zoberieme si kružnicu, ktorou potenciálne to "jedno" premieta ohraničené možnosti možností, tak oddelenie by sme geometricky mohli nazvať alebo zaznamenať ako pohyb bodu z centra k obvodu. Dotknutie sa krajnej časti, ktorá vytvára naše zdanlivé oddelenie z jednoty. Vytvára naše vnímanie duality bytia. Vytvára pohyb, pretože ak sa oddelíme v našom vnímaní od stredu, vnímame seba, vnímame niečo a vnímame niečo, čo je niečo iné, niečo ako zrkadlo, niečo ako projekciu ja a nie ja.

Vnímame seba, vnímame iných, vnímame oddelenosť seba od iných a oddelenosť je základným princípom duality, rozštiepenia jednoty.  K tomu, aby sme opäť mohli spojiť potrebujeme tretí referenčný bod. Potrebujeme vytvoriť trojuholník. Potrebujeme vytvoriť trojjedinosť. Uvedomiť si opäť svoju jednotu bytia v Bytí. Uvedomiť si možnosť možností. Uvedomiť si svoj návrat k podstate. To že nie je „som“ a „ja“, ale „ja som on“ a „on je ja“. Opätovné zjednotenie.

Ukončil by som tento referát posledným citátom z Upanišád:

Tak jako se řeky vlévají do moře
a ztrácejí své jméno i svůj tvar,
tak moudrý člověk
osvobozen od jména a tvaru
dosahuje nejvyššího bytí,
nekonečného, sama sebe ozařujícího.“

Mundaka

Ďakujem za pozornosť.



© Akadémia čínskej metafyziky

obchodné podmienky  | ochrana osobných údajov | mapa webu